Ružové okuliare som si síce nenasadila, ale snažila som sa vnímať spev vtáčikov, ešte stále zelenú trávičku, slniečko, blížiaci sa víkend a podobné príjemné veci...
Keď som šla okolo parčíka neďaleko zastávky, zazrela som babičku (nie však Boženy Němcovej), ako sa skláňa v tráve. Žeby tu rástli huby... alebo nejaké bylinky...? Ako som sa blížila, všimla som si na jej ruke mikroténový sáčok... Neďaleko stál jej „oriešok“, krútil chvostíkom a sledoval každý babičkin pohyb a ja som pochopila, že táto milá, drobná, stará pani odstraňuje „tortičky“po svojom miláčikovi...
Chvíľu som sa za ňou ešte obzerala, či je skutočná alebo to bolo iba zjavenie zo spomínanej knihy...
V tej chvíli mi však prišlo ľúto, že nablízku nie je viac „divákov“, aby toto „praktické školenie“ malo čo najúčinnejší výchovný efekt...