Cestovanie "zadarmo" či "za trest"?

Autor: Zdenka Lacková | 5.8.2015 o 14:15 | Karma článku: 14,31 | Prečítané:  2755x

Sú prázdniny, leto, dovolenková sezóna je v plnom prúde. Trinástka je vraj nešťastné číslo a v niektorých krajinách údajne nemajú hotely ani izby s týmto číslom.

Ja som cestovala 13. júla vlakom na rekondičný pobyt do kúpeľov. Kvôli rekonštrukcii električiek a dopravným obmedzeniam v Košiciach  sme sa vybrali na stanicu pre istotu so značným časovým predstihom. Južnou trasou z Košíc do Žiaru nad Hronom  totiž jazdia za deň iba dva vlaky.

Na stanicu sme došli pol hodiny pred odchodom vlaku, kúpili sme si lístok a čakali, kým sa na tabuli objaví číslo nástupišťa. Medzitým hlásili upozornenie o výluke na trati pri Prešove. Ešteže nie na našej, povedali sme si.

Konečne sme sedeli na svojich miestach. Za tých 11,40 máme aspoň miestenku už v cene lístka, veď máme pred sebou štyri hodiny cesty. Nakoniec, u konkurencie (Regiojet) sa za deväť eur dopravíte z Košíc do Bratislavy alebo do Prahy, prirodzene s miestenkou, dostanete k tomu zdarma minerálku a ak si želáte aj kávu, čaj, džús alebo čokoládu.

Asi po dvadsiatich minútach cesty prišla sprievodkyňa a okrem kontroly lístkov oznámila, že vlak má výluku kvôli rekonštrukcii trate. Budeme preto v Lučenci prestupovať do pristavených autobusov. Tie nás odvezú do Lovinobane, a tam prestúpime do iného vlaku a budeme pokračovať po trati.

„Prosím vás a ako to bude v tom druhom vlaku s našimi miestenkami?“, spýtala som sa.

„No, to ešte neviem... tam som zatiaľ nepredávala miestenky...“

„Ako nepredávala miestenky? My sme si kúpili lístky v Košiciach, dostali sme k nim miestenky a nikto nás neupozornil, že je niekde výluka a budeme sa s batožinou teperiť hore dolu po autobusoch a ešte aj riešiť miestenky!“

„No, to ešte potom doriešime v Lovinobani..“, ukončila rozpačito sprievodkyňa.

„Ako dobre, že ste ten kufor nevykladali hore, ako my.“, otočila som sa k spolucestujúcej pani.

„Ja viem, že je výluka. Cestovala som pred týždňom opačným smerom, takže som si už užila! Meškali sme asi 2 hodiny!“

„To snáď nie! My máme dohodnuté auto z kúpeľov, má nás čakať o 13.30 v Žiari nad Hronom!“ (vlak mal mať príchod podľa grafikonu o 13.21).

Aspoň že som si napísala číslo recepcie, pomyslela som si.

Nepoznám túto trasu a keď sa ozvalo hlásenie, že vlak zastaví v Lučenci a cestujúci majú prestúpiť do pristavených autobusov pred železničnou stanicou, nevedela som, že sme už tesne pred Lučencom. V ozname totiž chýbalo to najdôležitejšie – časový údaj. Teda napr. že o minútu, päť, desať... Predsa len si potrebujeme „zbaliť svoje švestky“ horko-ťažko vyteperené nad svoje hlavy. Nato prišla sprievodkyňa a zopakovala, že budeme prestupovať...

„A kedy, prosím vás? Lebo to akosi nebolo v tom hlásení.“

„Už teraz hneď.“             

Nuž sme teda vyskočili (štyri ženy) a pokúšali sa rýchlo dostať naše kufre zhora na zem tak, aby nás netrafili po hlave.

Pripomenulo mi to nedávny nácvik evakuácie na našom pracovisku.

Každý sa snažil dostať čo najskôr von z vlaku a nájsť pristavené autobusy pred stanicou v Lučenci.

„Hmmm... a kde sú tie autobusy? Veď predsa povedali, že máme prestúpiť do pristavených autobusov.“, ozvalo sa z davu.

Čakali sme tam päť – desať minút, a nič. Išla som teda zistiť, kde sú tie autobusy. Našla som dvoch železničiarov.

„Prosím vás, kde sú tie pristavené autobusy, ktoré nás odvezú do Lovinobane?“

„Musíte počkať, kým dovezú cestujúcich z opačného smeru a potom odvezú naspäť vás. Ale vlak z Bratislavy mal meškanie asi 15 minút.“

Fajn, ale to nám už nikto nepovedal. Všetci sme stáli pred stanicou a čakali. Po cca 20 minútach konečne dorazili autobusy. Tri. Samozrejme plne naložené. Ako to už býva – akcia vyvoláva (davovú) reakciu. Každý sa snažil natlačiť čo najbližšie k dverám, aby sa mu ušlo miesto na sedenie, alebo aby sa vôbec dostal dnu. Vtom vybehol šofér z autobusu a začal kričať:

„Tri metre od autobusu! Kde sa tlačíte?! Najprv nech vystúpia všetci a počkáte, kým vyberiem batožinu!“ a to je zasa čo??? V tej chvíli som už toho mala skutočne dosť!

„To čo si vy dovoľujete?! My sme platiaci  cestujúci a zaplatili sme si za slušné cestovanie a toto už má od toho skutočne ďaleko! Vyprosím si, aby ste tu po nás vrieskali a jednali s nami ako s dobytkom!“

Chápem, že rekonštrukcia tratí je nevyhnutná. Chápem, že tento človek zrejme nie je ten, komu treba adresovať túto sťažnosť. Chápem, že tiež iba vykonával nariadenie „zhora“. Napriek tomu by mal vedieť jednať s ľuďmi, ktorí si zaplatili (?) za nejakú službu a prirodzene čakajú adekvátnu kvalitu. Kvalitu. Nežartujem, aj keď to niekomu môže tak pripadať.

                       

Cesta z Lučenca do Lovinobane trvala možno pätnásť minút. V preplnenom autobuse bez klimatizácie a postojačky – keďže som miesto uvoľnila mamičke s malým dieťaťom, mi však pripadala ako zlý nekonečný príbeh.   

 

Stanica v Lovinobani zrejme taký nápor cestujúcich nezažila od svojho otvorenia roku pána... Ťahali sme sa s kuframi a každý sa snažil dostať čo najskôr do pristaveného vlaku. To nie je opis z nejakej „slnečnej vesničkovej“ komédie, a v tej chvíli mi naozaj nebolo do smiechu. Nastúpili sme spotení do prvého vagóna pred nami a sadli hneď tam, kde bolo voľné. Po tom trmácaní preplneným prehriatym autobusom sme ani nevedeli, ako to bude s miestenkami a chceli sme počkať na sprievodkyňu. Nebudeme predsa s kuframi behať po vlaku a zisťovať čo a ako...

Prišiel nový sprievodca, skontroloval lístky a nemilosrdne nás vyhodil, pretože sme sedeli v prvej triede, kde sme nemali lístky. Vraj si máme nájsť „niekde“ miesto. Priznám sa, už som chcela byť čo najskôr v kúpeľoch, relaxovať v bazéne a zabudnúť na túto story. Nemala som už ani chuť, ani energiu ďalej riešiť tento absurdistan!

Presunuli sme sa už ani neviem či cez jeden, dva alebo tri vozne ďalej, kým sme si sadli. Miestenky tu totiž neplatili.

Mali sme asi hodinové meškanie, šofér z kúpeľov nás čakal na stanici v Žiari nad Hronom.

 

Po týždňovom oddychu v kúpeľoch uprostred Štiavnických vrchov sme sa vracali späť do Košíc. Cestovali sme v nedeľu dopoludnia. Výluka už nebola (aspoň podľa informácií na stránke ŽSR) a nebolo ani trinásteho. Šofér nás po raňajkách odviezol na stanicu do Žiaru nad Hronom. Kúpili sme si lístky. Pani za okienkom sa ešte spýtala, či chceme miestenky vedľa seba. Samozrejme, že áno. Vagón číslo 5, miesta 82 (pri okne) a 88 do uličky. Ešte sme zašli do neďalekého bufetu na kofolu. Vonku bolo príšerne horúco a my sme si nestihli nič kúpiť na cestu ani na pitie, ani na jedenie, keďže v kúpeľoch bol obchod v nedeľu zatvorený a v sobotu bol len do desiatej. Nevadí, veď sa najeme v reštauračnom vozni. Čakajú nás predsa štyri hodiny cesty do Košíc. Vlak odchádzal zo Žiaru o 10.40, v Košiciach sme mali byť o 14.35.

Nastúpili sme a hľadali naše miesta. Vagón číslo 5. Sedí. A teraz miesta... 82 a 88. Á, tu je 82! Ale ako to? Ja mám predsa pri okne! Otvorila som dvere. Na „mojom“ mieste sedela mladá slečna.

„Prepáčte, ale mám tu miestenku.“, dievčina sa hneď posúvala.

„Ale, počkajte, to by malo byť pri okne... je to vagón 5, prosím vás? A kde je miesto 88? Zaujímavé... veď tu nie je miesto číslo 88.“, obrátila som sa k mojej priateľke.

„Idem pre istotu skontrolovať, či je to náš vagón.“

Bol. Oproti mne šiel práve sprievodca. Ihneď som sa teda spýtala, čo to má znamenať!

„No viete, vám asi predali lístky na neexistujúce miesta. Mal ísť totiž pôvodne iný vlak – s väčšou kapacitou...“

„To nemyslíte vážne!!! A kde si teraz máme sadnúť?! To máme chodiť po vlaku s kuframi   a hľadať si voľné miesto?! Vy nepredávate lístky cez počítač? Ako je možné, že po dvoch hodinách cesty vlaku z Bratislavy do Košíc nám v Žiari predajú lístky s neexistujúcimi miestenkami???“

„Tak si niekde sadnite, kde je voľné.“

„A keď príde niekto s „existujúcimi“ miestenkami a vyhodí nás z miesta?“

„To by sa nemalo stať...“

Nemalo. Ale stalo. A hneď vo Zvolene. A „existujúce“ miestenky na naše miesta mal manželský pár – cudzinci! No, a teraz im vysvetlite túto situáciu! Cestujú po Slovensku. Prileteli do Bratislavy, boli pozrieť Trenčín, potom Banskú Bystricu a teraz cestujú do Košíc. Posunuli sme sa na iné miesta v kupé a dúfali, že nebudeme musieť hľadať o chvíľu opäť iné... Komédia. Komédia? Keby som si za ňu nezaplatila, aj by som sa možno zasmiala!

Naši spolucestujúci – zahraniční turisti nechápali. Vysvetľovali sme im, že toto nie je hlavná trasa z Bratislavy do Košíc. „Hornou“ trasou jazdí aj konkurenčný prepravca, ktorý za takmer polovičnú cestu ponúka omnoho vyššiu kvalitu. Zrejme „lepšie“ vlaky preto ŽSR presunuli na tento smer.

Pán vysvetlil ešte raz svojej manželke, že toto nie „hlavná trasa“, a preto vznikol ten problém...

V kupé bolo neznesiteľne horúco. Okná sa nedali otvoriť, lebo „klíma“... Ideme aspoň na kávu do reštauračného vozňa, povedali sme našim spolucestujúcim.

Prešli sme niekoľko vozňov. Vo vagóne  prvej triedy sedeli v kupé dvaja sprievodcovia. Sami. Spýtala som sa, kde je reštauračný vozeň.

 

„V tomto vlaku nie je reštauračný vozeň.“, dívali sa mňa ako mimozemšťana.

„Žartujete?! Rýchlik z Bratislavy do Košíc nemá reštauračný vozeň??? A ešte v týchto horúčavách??? To máme cestovať štyri a pol hodiny (pol hodiny sme mali meškanie) v tomto teple a za takých podmienok???

 

Tak vám teda pekne ďakujem za také cestovanie, vážení!!! Ja necestujem zadarmo!

Možno také cestovanie nevadí tým, ktorým ste to venovali ako darček! Čušia, lebo veď „zadarmo“. A nezaujíma ma ani to, že toto nie je hlavná trasa. Snáď tadeto necestujú ĽUDIA z Bratislavy do Košíc???

Za odmenu (či trest?) by som vás poslala cestovať týmto vlakom v tridsaťpäť stupňových horúčavách z Bratislavy do Košíc hoci aj zadarmo...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Slováci ponúkajú za železiarne najviac, Američanom sa to máli

Ani jeden zo záujemcov neponúka za košickú huť cenu, ktorá by zodpovedala predstavám U. S. Steelu. Predaj nateraz nebol uzatvorený.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.

DOMOV

Päť podnetov, Harabin trestom stále uniká

Kolegovia ho zatiaľ ani raz neuznali za vinného.


Už ste čítali?