Zdenka Lacková
Cestovanie "zadarmo" či "za trest"?
Sú prázdniny, leto, dovolenková sezóna je v plnom prúde. Trinástka je vraj nešťastné číslo a v niektorých krajinách údajne nemajú hotely ani izby s týmto číslom.
Ľudia sa väčšinou pýtajú:"Prečo práve ja?"(mám pomôcť, opýtať sa, byť prvý...) Ja sa zvyknem pýtať: "Kto, ak nie ja.?" Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
Sú prázdniny, leto, dovolenková sezóna je v plnom prúde. Trinástka je vraj nešťastné číslo a v niektorých krajinách údajne nemajú hotely ani izby s týmto číslom.
V poslednej dobe sa v médiách čoraz častejšie objavujú správy o násilí páchanom na deťoch. Otčimom utýraná Lucka, záhadné úmrtie bábätka bezdomovkyne, Natálka s anorexiou, ktorú údajne týra vlastná mama, ale tiež tzv. anglické adopcie slovenských detí. Všetky tieto prípady poukazujú na porušovanie detských práv, či nedostatočnú ochranu detí. To je však iba zopár z množstva smutných príbehov, ktoré sa denno- denne odohrávajú a ostávajú zamlčané.
Dnes som sa zúčastnila na prednáške anglického architekta Adama Whitea, ktorý sa venuje tvorbe detských prírodných ihrísk. Musím povedať, že som si pripadala ako Alenka v ríši divov. Už úvodné slová pána Whitea vzbudili vo mne podozrenie, čo to tých anglických architektov v tej škole všetko učia...
Konečne som sa vybrala na návštevu, ktorú som už naozaj dlho odkladala. Sedela som v autobuse a predo mnou bola asi hodina cesty. Čas je drahý a vždy by sa mal efektívne využiť- povedala som si. A keďže ma čakajú skúšky, zobrala som si skriptá, že sa budem v autobuse učiť.
Bola raz jedna zakliata krajina. Ľudia tu už dávno zabudli, čo je to česť a spravodlivosť. Tí, ktorým ešte zvyšky viery v tieto „nemoderné“ vlastnosti a hodnoty ešte zostali, sa dávno vysťahovali do iných, cudzích krajín. Tu doma vládla nevraživosť, pretvárka, faloš, závisť, zloba...
Zažili ste už niečo podobné?! Podobne absurdné, necitlivé, surové, nehorázne...?! Keď NIEKTO zámerne zalepí, zamuruje, zabetónuje, či iným spôsobom zabráni hniezdiacim vtákom prístup k vlastným mláďatám...?! Z akéhokoľvek dôvodu! Nedávno som niečo také na vlastné oči zažila... Tri zaživa zabetónované mláďatá škorca!!!
Včera som videla film o slovenskej misionárke sestre Františke s mimoriadne silnou výpovednou hodnotou a emotívnym nábojom... Anjeli…
Cestou do práce som stretla známu a ako to už u žien- matiek býva, reč sa zvrtla na naše dospelé ratolesti. Moja známa je už babičkou asi ročného chlapčeka. Aj moje dcéry sú už vo veku, kedy by ma mohli obdariť vnúčatkom, chvíľu sme teda rozoberali vzťahy, hodnoty v rodine...
Piatky bývajú už tradične pre mňa náročné... Neviem, čím to je, že vždy v piatok je toho v práci najviac. Po celom týždni už naozaj dosť a rovno z práce ešte na skúšku do školy... No, čo už... Veď som to chcela... hovoria mi kamaráti... študovať, zdokonaľovať sa, vzdelávať. Takže sťažovať sa nebudem...
Stála som v rade pri pokladni v supermarkete. Kontrolovala som svoj nákup, či som na niečo dôležité nezabudla... až som zacítila neznesiteľný zápach. Poobzerala som sa okolo a hľadala zdroj tejto „arómy“. Pri vedľajšej pokladni stál bezdomovec, súdiac podľa oblečenia, „úpravy zovňajška“, vzdialenosti ostatných kupujúcich a ďalšieho neklamného znaku... fľaše lacného vína... Mohol mať okolo štyridsiatky.
Ponáhľala som sa domov z práce a ako naschvál mi ušla električka pred nosom... Tak som vošla do „vtáčej búdky“, vonku pofukoval vietor a nado mnou prelietali ťažké sivé mračná. Bŕŕŕ... deprimujúce! Nemám rada jeseň a zimu.
Stála som na autobusovej zastávke pri Hiltone. Trolejbus nechodil, chvíľu som prestupovala z nohy na nohu a prezerala si žeriavy na stavenisku Auparku... až mi zrak padol na muža sediaceho na zemi oproti na električkovej zastávke. Jeho poloha nasvedčovala tomu, že zrejme spadol pri vystupovaní z električky.
Sedela som zamyslená v električke, keď ma odrazu „prebudil“ hlučný smiech a krik... Do električky nastúpil hlúčik asi 12- ročných dievčat. Ihneď obsadili všetky voľné miesta a pokračovali vo svojej hlasnej zábave.
Pri hľadaní materiálov a informácií k práci o drogových závislostiach som natrafila aj na stránku Národného osvetového centra (NOC).
Dnes ráno som si vykračovala do práce, dýchala zhlboka „čerstvý“, ranný, košický vzduch a po včerajšom „adrenalínovom“ dni sa pokúšala pozitívnejšie naladiť...
Minulý týždeň v piatok 1.10.2010 som našla v poštovej schránke oznámenie o uložení zásielky... Odosielateľom bolo mesto Košice. Zásielku som si mohla vyzdvihnúť buď v ten deň, alebo ako bolo napísané... na „druhý pokus“ v pondelok 4.10.2010 mi ju opäť doručia...
Minulý týždeň som sa zastavila za mojím kamarátom v práci... Je učiteľom na Základnej umeleckej škole na Bernolákovej 26 v Košiciach. Musím povedať, že už pri vstupe do „čakárne“, som si uvedomila jednu vec...že tu asi zastal čas...